Príbeh na eMtú - 2. časť

15. listopadu 2012 v 22:32 | SiS |  Román na pokračovanie
Počas tridsaťštyri minútovej jazdy som si naplánovala celý jún, júl aj august. Tento rok do L.A. nepôjdem. Za prvé sa tu musím zabývať, za druhé spoznať susedov a nasťahovať Nikki aspoň na 2 mesiace ku mne. Vôbec mi nevyhovuje, že moja sestra býva skoro na druhom konci Bratislavy.
"Nasleduje zastávka železničná stanica Vinohrady" - zahlásila teta z neznáma a ja som pomaly odlepila svoj zadok zo sedačky. Stlačila som tlačítko na otváranie dvier a nedočkavo som hľadela von na zastávku, či tam už nestojí Nikki. Bola tam. Čakala ma asi dve minúty. Keď som vystúpila, zvítali sme sa, dali sme si pusinku a šli sme podľa vytlačenej mapy zo satelitného programu. Nájsť bielu starú budovu nebol žiadny problém. Nikdy by som nepovedala, že v tejto otrasnej budove sa môže diať niečo veľkolepé. Že sa tam môžu plniť sny. S Nikki sme vošli do budovy celé vytešené. Hlavne Nikki hýrila šťastím. Miluje Tinu. Tak ako ja milujem.. hm.. ani neviem koho. Hihi. Všade sme sa pozerali, obkukovali chalanov. Samozrejme, že žiadni na blízku. Jedine, ak by nás zaujímali dôchodcovia. Ty vole, akoby sme prišli na koncert Roba Kazíka. Babičky vyštafírované, bordové rúže, kabelky z miletičky za "padetát" a vlasy, akoby uviazli v rokoch šesťdesiatych. No a jasné, kopec mladých ľudí. Hlavne zamilovaných párikov. Veď čo, dôchodky sú malé a mladí potrebujú na chlast a cigy. A veľmi vhodná príležitosť vyhnúť sa skúšaniu alebo písomkám v škole.
Zrazu prišiel jeden bezvlasý tak tridsaťročný chlap a začal si overovať totožnosť všetkých prítomných komparzistov. Vydedukovala som si, že to je zrejme ten, čo so mnou volal. Milý chlapík. Sympaťák. Pre mňa ale úplne nevhodný. Prišli sme na rad. Podala som mu občiansky. Prezeral si ho nejako extrémne dlho. Čo sa mu nepozdávalo? Že na tej fotke vyzerám ako vrahyňa za mrežami? Nepoznám nikoho, kto by nevypadal na občianskom úplne nemožne. Žmurkol na mňa a usmial sa. Zobrala som si občiansky a mierila som s Nikki von. Nikki si ma doberala: "No čo, páči sa ti feši za pultíkom?" - smiala sa ako blázon.
Len som prevrátila oči a zmenila som tému na Tinu. Že by už aj mohla prísť. Nikki sa rozžiarili jej krásne hnedé očká. O Tine by vedela rozprávať hodiny a hodiny. A to, sa mi sem nechce písať. Tak to skrátim na 10 minút. Hovorila mi o tom, kde všade bola na jej koncertoch, ale nikdy nemala tú česť stretnúť sa s ňou face to face. Jej brutálne dlhý monológ aneb referát o Tine prerušil feši spoza pultíka. Prišiel totiž povyberať spomedzi nás pekné tváričky do publika. S Nikki sme vytasili hollywoodsky úsmev a čakali sme na tom nenormálne ostrom slnku, že pôjdeme medzi prvými. Dôchodcovia mali ako vždy prednosť. Veď mládež si počká. Ďalej si vyberal ľudí. Čo sme až také škraty? Stále sme tam stáli. Na nevydržanie. Tina nikde. Feši vyliezol a oznámil nám, že je to už plné. Ale vezme ešte desiatich, ktorým sa miesto nájde počas natáčania Modrého z neba. No on nás normálne že zavolal dnu. Poslal nás hore nad štúdio k šatniam, kde sa zdržiavali účinkujúci. Tak sme si sadli ku kruhovému drevenému stolíku. Nikki mala očividne blbú náladu. A ešte viac zosmutnela, keď sme počuli známy hlas Vila Rozborila.
"Nikki, prosím ťa, nie že mi tu začneš plakať. Ešte nič nie je stratené." - snažila som sa ju aspoň trochu upokojiť.
"Ale to je strašne nespravodlivé. Poďme niečo robiť, Alex, lebo zomriem od nudy". Dostala som nápad: "Tak si zahrajme lodičky." Túto hru som vybrala preto, lebo viem, že Nikki je v lodičkách profík. Nech má radosť. Už sme hrali asi štvrtú hru. Dalo sa čakať, že to bolo 3:0 pre Nikki.
"Skúšam akú to má chuť, na všetko zabudnúť..." - začula som zvláštne známy hlas. Hladil ma na duši. Padla mi sánka. Oči v moči. Chvíľu som počúvala, aby som neurobila nič unáhlene. A keď som si bola na milión percent istá, vyskočila som zo stoličky a zakričala na plné hrdlo: "Haríííííííííííííííííííííííííííííííííííích" - tentokrát mi práve Nikki zakryla svojou rukou ústa. Vystriekli mi slzy. Slzy šťastia a radosti a prekvapenia. Toto som vážne nečakala. No o chvíľu mi zase klesla nálada. Ja som tu. On je tam. Ja ho snáď nikdy neuvidím. Nie, že by som bola z neho celá pocikaná, ale proste som ho mala rada. A za každú cenu som ho musela vidieť. Rada som ho počúvala. Má neskutočný hlas. A to cítenie pre muziku. Raz som si povedala, že by som s ním chcela niekedy spievať. Ale to by som zrejme musela byť aj ja účinkujúca v tejto krásnej relácii. Maťovi sa zrejme niečo nepodarilo a pesničku musel zopakovať. Vychutnávala som si každý jeho tón, ktorý vypustil. Škoda, že som mala tento hudobný zážitok bez obrazu. Len som čumela do zošita na moje zbombardované loďky. Po pesničke prišiel feši hore za nami a oznámil nám, že sa máme vrátiť okolo druhej, že potom sa určite do štúdia dostaneme. Sklamané sme šli von. Nikki predo mnou vybehla vonku a ja za ňou. Nejaká teta na nás kričala: "Baby, nechoďte tam. Práve robí rozhovor Ha... už nič." - nedopovedala to, my sme už boli vonku. Prebehla som okolo nejakého uja s kamerou a dievčiny s mikrofónom. Ale mne hlúpej nenapadlo pozrieť sa, či tam nerobí rozhovor Tina. Nikki do mňa džugala. Nevenovala som jej pozornosť a stále som si spievala Som na tebe závislý. Vrazila mi päsťou do ramena a zahučala mi do ucha: "Otoč sa!!!" Prebrala som sa a otočila na jej príkaz. Oči v moči po druhé. Bol tam on.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Klikni, ak si tu bol/a :)

klik

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama