Tento blog končí, iný začína :)

26. května 2013 v 10:36 | SiS
Určite ste si všimli, že som sem už dlho nič nepridala a tak, chcem vám pekne poďakovať za vernosť a návševnosť, za aktivitu na tomto blogu. Musím tento blog pozastaviť. Ešte chvíľu ho nechám, aby ste si to tu všetci stihli prečítať. Začalo sa mi to tu dosť vymykať z pod kontroly a celý ten príbeh, ktorý som písala bol zlý. Síce, niektorým sa páčil, ale s odstupom času sa mi naňho dosť zle pozerá.. Ale písať neprestávam, blog mám nový a to www.siskastyle.blog.cz
Jeden z dôvodov zmeny je aj to, že sa mi nepáčil názov blogu. :D
Ospravedľnujem sa :) a rada vás pozývam na môj aktuálny blog, kde budem aktívnejšia a kde budem písať, to čo ma baví :)
 


 



Príbeh na eMtú - 13. časť

15. prosince 2012 v 21:53 | SiS |  Román na pokračovanie
Keď mal vystúpiť Maťo, Marek si na plac nacupital aj s jeho krásnou červenou NORDicou. Jeho manželkou. Opäť si všetci mysleli, že je to Maťo, a preto začali po ňom vykrikovať: "Hariiiiiiiiich!! Maťoooooooo!!" Ja som sa len zasmiala. Myšlienkami som bola totiž úplne inde. Ešte stále v aute. Neuveriteľné. Poznám sa s človekom od predvčera a mám pocit, akoby som ho poznala dlhé roky. A Marek? Ten je mi už teraz ako brat. Som zvedavá, ako sa vyvinú naše medziľudské vzťahy. Hihi. V podstate som bola mimo počas celého koncertu. Chcela som byť už zase s Maťom o samote. Objímať ho. Hrať sa s jeho vláskami. Mačkať mu líčka. Štekliť ho. V jednej sekunde ma prepadla panika. Bože môj, veď dnes po koncerte odchádzajú do Liptovského Mikuláša. Čo spravím? Nálada ma totálne prešla. Po koncerte bola autogramiáda. No bola by som blbá, keby som sa tam išla tlačiť. Veď Maťo mi zoženie všetky autogramy. Ďalšia, pre mňa ako zberateľku podpisov, veľmi cenná výhoda. Už sa vidím, ako si vystrihujem menovky a lepím si ich spolu s autogramami pomocou fotorožtekov do mojej zberateľskej knihy. Niekedy si pripadám ako stará babka, ktorá nemá čo robiť. A čo? Je to môj koníček. Hlavne keď som s tým zbieraním podpisov začala už na lodi. Chodili tam rôzni známi ľudia. A keď som chodila do Ameriky, v uliciach Los Angeles som takmer každý deň niekoho slávne stretla. Vždy som chodila cez Walk of fame. Fascinovalo ma to chodiť a pritom si všímať každú hviezdu. Raz som sa rozhodla prejsť všetky hviezdy. Úplne na každú jednu stúpiť. Trvalo mi to dva dni. Také ozajstné dva dni. Od rána do večera som chodila a chodila. Postretávala som rôzne celebrity. Whoopi Goldberg, George Clooney, Miley Cyrus, Rihanna, Demi Lovato, Daniel Radcliff, Emma Watson, Robert Pattinson, Cameron Diaz a veeeeľa ďalších. Dokázala by som vám sem vypísať mená na tri strany. Ale to by sa vám nechcelo čítať. By ste to preskočili. No aj by som sa vrátila ku koncertu. Teda čo bolo po ňom. Dievčatá sa všetky nahrnuli do jednej veľkej tlačenice. Bolo to hrozné. Ale určite nie také hrozné ako na autogramiáde niekedy v apríli. Bola som tam len pozrieť. Stretla som sa iba s Denisom Lachom a Jergušom Oravcom. Jerguš je môj osobný Edward Cullen. Je to veľmi talentovaný človiečik. Vedela by som si ho predstaviť v New Yorku na Madison Square Garden. Vypredaná hala. Tisícky fanúšikov, ktorí skandujú jeho meno. Tajný sen Haricha. Ten by tiež mohol byť "hoden". Zase som odbočila od témy. Počasie sa umúdrilo. Prestalo popŕchať a ja som ostala pri pódiu sama. Marek si zbalil svoju ženu do púzdra. Išla som teda za ním. Pomôcť mu. Bol tam Laco. Tak som sa s ním dala do reči. Rozprávali sme sa o všeličom. Hlavne o tom, ako sa Maťo včera správal, keď prišiel k jeho tete. S nikým nehovoril. To sa JEMU často nestáva. Vlastne on vždy musí niečo tárať. Lacino mi hovoril o tom, aký bol, keď bol malý. O tom, čo má rád a čo neznáša. Asi ma chcel vyvarovať pred svojim synom. Aby som vedela, do čoho idem. Ale mala som z neho úžasný pocit. Veľmi mi pripomínal môjho otca. Už teraz viem, že s ním budem mať veľmi dobrý vzťah. Tiež mi spomínal, ako si Maťo doberal Lenku, keď boli malí. A teraz sú si vzácni, keďže sú menej často spolu. Že sa dnes chystajú domov po dlhom čase. Lacko sa už tešil. A ja som sa tešila s ním, že si konečne normálne oddýchnu. Ale zároveň som bola smutná z toho, že ich budem mať tak ďaleko. Zazvonil mu telefón. Tak sa ospravedlnil a šiel si vybaviť hovor. Stála som pri zelenej škodovke a čakala som ani neviem na čo. Asi na koniec autogramiády. Zrazu ma niekto poklepal po pleci. "Ahoj Mareček. Môžem ti nejako pomôcť?" - ponúkla som sa. "Ale nie, len som sa chcel porozprávať. Len tak. O ničom." - zamyslel sa. "Niečo ťa trápi? Kľudne mi to povedz." "Nič ma netrápi. Len som hrozne unavený." "Aha, potreboval by si sa poriadne vyspať." "No veď to, lenže nemám kedy. Ani kde. Keď som doma, Lukáš mi nedá pokoj. A chcem sa venovať mamke." - vysvetľoval. "Ja viem Marek. Ale uvedom si, že tvoj spánkový deficit je veľmi vysoký. Musíš sa vyspať. A ja mám celkom dobrý nápad." - svitlo mi. Marek sa na mňa pozrel, ale zrejme nemyslel na to, na čo ja. "Počúvam?" "No nemusel by si ísť domov. Ostaň u mňa. Tam sa dáš dokopy. A najlepšie by bolo, keby zostal aj Maťo. Ale na druhej strane, chápem, že chcete ísť za rodinou." Nechcela som sa ukázať ako príliš sebecká. "No ono by to nebol až taký zlý nápad. Ja by som aj ostal. Ale to sa musíš spýtať Lacka. Martin bude musieť ísť domov. Asi bude žiarliť." - zasmial sa. Laco medzitým vybavil ešte ďalšie dva telefonáty. Išla som za ním. "Ujo Lacko? Mohol by ostať Marek u mňa? A najlepšie s Maťom?" - trochu som ostýchala. "No vieš, musíme ísť domov. Za Mareka som zodpovedný. Nemôžem ho tu nechať. Okrem toho, ideme zase do Prahy v nedeľu. Ozaj, nechcela by si ísť aj ty? S tým, že do Prahy by si sa nejako dopravila. Stretli by sme sa tam a išla by si s nami? Naspäť by sme išli v pondelok. Ideme do Blavy aj tak. By sme ťa hodili." Wow, tak to som nečakala. Vedela som, že ich tu nenechá, ale že ma vezmú na grandfinále Superstar. Páni. "Tak dobre. Ja sa teda ešte s Maťom dohodnem čo a ako. Veľmi pekne vám ďakujem." - tešila som sa. Vrátila som sa k Marekovi. "No nič z toho nebude, Marečku." "Ja som vedel, že to nevyjde." - chichotal sa. "No super, tak na čo si ma posielal na samovraždu?" "Alex? Ideš teraz domov?" - zvolal na mňa Laco. "Hej, idem. Prečo?" "Len tak, zvezieme ťa. Aj tak, ideme ešte do Podunajských Biskupíc. Máme to cestou." "Super, ďakujem." Moderátor dnešnej akcie Milanko ukončil autogramiádu. Konečne, povedala som si. Už sa pomaly superstáristi rozpŕchali, no Maťo ešte chvíľku ostal. Fotil sa so svojimi fanynkami. Marek do mňa zatiaľ štuchal svojím dlhým prstom do ramena. Asi sa veľmi nudil. Po pár minútach išiel Laco po Maťa. Hurá, znova ho vidím. A na ďalších pár minút bude iba môj. Vlastne nie. Musím sa oňho podeliť s Mayoom. Maťo prišiel, ani ma neobjal, no zavelil mi, aby som nastúpila. Sadli sme si dozadu. Aj keď v stiesnených priestoroch, no boli sme spolu. Marek sedel na sedadle spolujazdca a jedným okom nás špehoval v spätnom zrkadle, či už s Maťom neležíme na sebe. No nie, to by sme si pri Lacovi nedovolili. Laco dupol na plyn a naša romantická jazda sa mohla začať.

Príbeh na eMtú - 12. časť

15. prosince 2012 v 21:50 | SiS |  Román na pokračovanie
Nevedela som, čo mám povedať. Čakala som, čo povie ďalej. "Bál som sa toho nového pocitu. Je to príjemný pocit. Ešte nikdy som to necítil. Myslel som si, že som už bol zamilovaný. Ale nie je to pravda." - sledoval ma, ako reagujem. "Práve teraz sa snažím naučiť zosúladiť sa s tým, čo cítim. Mala by si to vedieť. Ešte som to nikdy nikomu nepovedal takto vážne. Zamiloval som sa do teba. Nemôžem to zmeniť." Po chvíli sa usmial. Takým tým dych vyrážajúcim úsmevom. A ja som veru nedýchala. Neverila som tomu, čo mi práve povedal. "Ty ma máš naozaj rád?" - overovala som si. "Nie. Ja ťa milujem." Hlavu som si oprela o sedadlo predo mnou. Rukami som si zakrývala tvár a hlavne tú mojú červeň v nej. Z ničoho nič som sa strašne začala smiať. Maťo na mňa pozeral asi tak, že či som v pohode. To ste vážne mali vidieť. Ten pohľad bol na nezaplatenie. Zavrela som oči na tri sekundy a opäť som ich otvorila, či sa mi nesníva. Lebo ak áno, tak je to ten najkúzelnejší sen, aký som kedy mala. Ale nie, našťastie to bola realita. Maťo sedel pri mne, anjelsky sa usmieval a pravdepodobne čakal, kým mu niečo odpoviem. "Maťko, strašne si ma prekvapil. Dojal si ma doslova. Mohol si si všimnúť, že ani ty mi nie si veľmi ľahostajný. A s istotou môžem tvrdiť, že aj ja ťa ľúbim." - priznala som sa. Musím uznať, že vyjadriť svoje city nie je až také zložité. Najmä ak to spravil už niekto pred vami. Objala som ho. A slzy mi v jeho objatí padali jeho tričko. Slzy šťastia. "Maťko? Že tu máš niečo na prezlečenie?" - zasmiala som sa. Pochybovačne sa na mňa pozrel: "Prečo?" "No, trošku som ti zaslzila tričko na ramene." "Ale áno trdielko, mám tu košieľku. Chceš vidieť, ako sa prezliekam?" - zasmial sa. "Vieš čo? Radšej nie." Dala som mu pusu na líce a vystúpila som z auta. Pridala som sa zase k dievčatám, s ktorými som prišla. Stále som sa usmievala. "Alex, kde si bola? Sme ťa hľadali." - spýtala sa ma Bea. "Bola som s Marekom."- odvetila som. "Kto je Marek?" - chcela vedieť Bea. A Kajka na ňu hneď zaútočila: "Ty nevieš kto je Marek? Veď to je Harichov klavirista. Hraje s ním v kapela. Pre Boha, ako som s tebou mohla ísť von?" - doberala si ju. Kaja sa obrátila v návale vzrušenia na mňa: "Ty sa odkiaľ poznáš s Marekom?" "No veď z natáčania. Stretla som tam Martina a on nám predstavil Mareka. To je všetko." Nemohla som im predsa povedať pravdu. Asi by to zničilo aj mňa, aj Maťa. Nikomu nič nebudem hovoriť, pokiaľ sa s Maťom o nás dvoch neporozprávam. Vidím to na dlhú, veľmi dlhú debatu. Mám obavy, ale neskutočne sa teším. Konečne sa mi do života prinavráti dobrodružstvo a štipka adrenalínu. Ani som si dnes neuvedomila, že je deň detí. Ten najkrajší. Ja som nikdy dni tohto typu nejako extra neprežívala. Ale možno od dnes sa to zmení. Postupne prichádzali na pódium jednotlivý superstáristi. Maťo vyšiel v jeho bielo-modro kockovanej košeli. S hollywoodskym úsmevom na tvári pôsobil na duševný stav dievčat v prvých 2 radách. S Kajou a Beou sme sa postavili kúsok ďalej. Mali sme tak skvelý výhľad a nemuseli sme sa vpredu tlačiť. Škoda, že nevystúpila Gabika Gunčíková a Luky Adamec. Tak som si vychutnala vystúpenie Alžbetky Kolečkářovej, Martina Kurca, Celeste Buckingham a Moniky Povýšilovej. Milé ako si Celeste vyšla na pódium celkom bosá.

Príbeh na eMtú - 11. časť

15. prosince 2012 v 21:49 | SiS |  Román na pokračovanie
Do kabelky som si hodila mobil, balíček vreckoviek, peňaženku. dáždnik a fotoaparát. Nakoniec som sa rozhodla zobrať si aj zhúžvaný papierik, na ktorom bol odkaz od Maťa. Aby som mu ho mohla v prípade núdze frknúť do papule, presne tak ako v telenovelách. Pri tej predstave som sa nahlas zasmiala. Dala som si čierne conversy, prehodila si cez plece tašku a vybehla som von. Vonku bolo krásne, ale pomaly sa zaťahovalo. Presne tak vyzeral môj včerajší deň. S výnimkou, že sa zatiahlo zo sekundy na sekundu. Našťastie som veľmi nemusela čakať na autobus. Na zastávke Pri jazere oproti nemocnici pri Štrkovci som prestúpila na päťdesiatku. Ani som si nestihla poriadne sadnúť, už som vystupovala na konečnej. Tak Aupark. Videla som dve dievčatá, akoby na niekoho čakali. Šla som teda za nimi. "Baby? Nie je náhodou jedna z vás Kajka?" - spýtala som sa ich. "To som ja. Ty si Sašenka?" - odpovedala malá útla dievčina s blond vlasmi asi po lopatky. "No hej, ale radšej Alex." - usmiala som sa. Celkom nenútene. Predstavila sa mi aj druhá slečna. "Ahoj Alex. Ja som Bea. Teší ma." Išla z nich skvelá nálada. Neboli to síce moje rovesníčky, mali asi štrnásť rokov, ale vedela som, že si budeme výborne rozumieť. Vošli sme do Auparku a ja som baby z vďaky, že môžem ísť s nimi, pozvala do mekáču na zmrzlinu. Najprv si nechceli dať, ale presvedčila som ich. Asi videli, že mi z peňaženky trčia zo tri päťdesiateurovky. Tak sme si vypýtali tri točené vanilkové zmrzliny a šli sme cez Sad Janka Kráľa priamo na pláž, kde sa mal konať koncert. Keď sme tam dorazili, superstáristi tam už boli. Išli sme sa teda postaviť k pódiu. Nebolo tam veľa ľudí. Mierne začínalo mrholiť. Ale bol to osviežujúci dážď. Zrazu začali baby okolo mňa kričať: "Hariiiiiiiiiiiiich Hariiiiiiiiiiich" Nabehli mi zimomriavky, pootočila som sa, či tam naozaj je. Videla som len Mareka. Všetci za ním bežali, ale potom zistili, že to Maťo nie je, a tak sa otočili späť. Ja som sa rozhodla, že pôjdem za ním. Zaujímalo ma, ako zareaguje. To som vážne nečakala. "Ahooooj Alex. Ako sa máš?" A vystískal ma. "Ty sa ma pýtaš, ako sa mám po včerajšku? Klamala by som, keby som ti povedala, že dobre." Mayoo sa na mňa usmial, chytil ma za ruku a odtiahol ma preč. Ó Bože, to bol dotyk. Milujem Marekove ruky a tie jeho krásne dlhé prsty. Keby mal také aj Maťo, bol by pre mňa nedosiahnuteľný. Netušila som, kam ma vedie. Ale pochopila som, keď som videla zelenú škodovku. Otvoril dvere na aute a posadil ma dozadu. K Martinovi. "Ahoj Maťko. Čo sa stalo včera?" Nič nepovedal. Otvoril si dvere a vystúpil. Ostala som úplne v šoku. Prišlo mi zle. Určite som bola zelenšia ako špenát. Už som cítila, ako mi po tvári stekajú slzy. Neubránila som sa. Sledovala som, kam pôjde. Postavil sa k stromu a vyzeralo to, akoby zhlboka dýchal. Akoby sa mal práve premeniť na vlkolaka. Mala som o neho naozajstný strach. Keby som tak vedela čítať myšlienky. Marek za ním prišiel, niečo múdre mu povedal. Stáli tam asi päť minút. Mala som pocit, že som už dávno nemala byť v tej škodovke. Marek sa počas mojej úvahy stratil a Maťo tam ešte chvíľu stál. Znova sa nadýchol a nastúpil do auta. Sadol si vedľa mňa. Usmial sa na mňa a silno ma objal. "Nemal som to včera spraviť. Tak zbabelo utiecť." - utrel mi slzu z pravého líca a ochutnal ju. Za iných okolností by som povedala, že fuj to. Ale práve teraz mi to pripadalo veľmi milé. "A prečo si to vlastne spravil? Prečo si zmizol bez rozlúčky?" - chcela som vedieť. "Zľakol som sa." - sklonil hlavu a chytil ma za ruku. "Čoho si sa zľakol?" - nechápala som. Preplietla som si s ním prsty a čakala na odpoveď. "Poviem ti to takto. Začal som cítiť niečo, na čo nie som celkom zvyknutý."

Nemôžem spať (môj text)

15. prosince 2012 v 21:45 | SiS |  Texty piesní (moje)
Nemôžem spať

Keď som v noci sama a počujem tvoj hlas,
Nikde ťa nevidím, už bláznim ja zas.
Nedokážem popísať ten pocit vo vnútri
Nemôžem spať! Ja nemôžem spať!

To je to, čo hovorím si, keď si stále preč,
Každý večer pomodlím sa a dúfam, že prídeš.
Každý, kto to pozná vie, že
nemôže spať! Hmm, nemôže spať!


Ref:
Samota je môj najväčší strach,
Chcem, aby ten pocit zmizol,
Nemôžem v noci spaať!
Chlad sa vkráda do mňa,
Potrebujem cítiť to teplo znova,
Ja nemôžem v noci spaať!


Potrebujem, aby si ma držal v náručí,
Zlato, ako môžem byť tak silná ako ty?
Nemôžem spať! Hej, nemôžem spať!


Potrebujem lásku a tvoje vzrušenie,
Som chorá a unavená z práškov, keď nie si pri mne.


Ref (1x)


Nemôžem spať!
Nemôžeš spať!
Nemôžme spať!


Tak poď sa vyspať!

(NE)SKUTOČNÝ (môj text)

13. prosince 2012 v 9:04 | SiS |  Texty piesní (moje)
(NE)SKUTOČNÝ


Neznášam pocit, keď ostávam doma
A všetci okolo sa skutočne bavia - aj bezo mňa.
Moja otázka - Kde si? A ty odpovieš, na teba myslím.
Hrám sa na bieleho anjela, ležím už v lístí.

Pohľadom zabíjam písmenká na papieri,
Tie čo tešia iných ľudí, tam niekde v prítmí.

Iných než som ja...

Ref: Mám rada teba, padá naša hviezda z modrého neba teda.
Už nikdy nechcem cítiť to prázdno,
Keď dušu od tela mi delíš dávno - ja to tuším, nič neviem.

Toľko vecí, čo povedať ti musím,
Nemáš čas, no ja to skúsim.

Toto sú moje slová...

Ref: (2krát)
Že ľúbim len teba, keĎ padá naša hviezda z jasného neba teda.
Už nikdy nechcem cítiť to prázdno,
Keď dušu od tela mi delíš dávno - ja to tuším, nič neviem.

Že ľúbim len teba, keď padá tá hviezda z nášho neba teda...

Horiaca túžbou po tebe
Povedz prosím, či si skutočný a či nie...
Skrytý len v mene..

Príbeh na eMtú - 10. časť

13. prosince 2012 v 9:02 | SiS |  Román na pokračovanie
Poznáte ten pocit bezmocnosti? Presne taký som mala aj ja. Bola som úplne bezmocná. Nevedela som, kde ej chyba. Naučili ma, že ak je nejaký prúser, treba ho okamžite odstrániť. No ale v tomto prípade som nič nemohla robiť. Martin mi nič nepovedal. Zavolala som Nikki. "Ahoj Nikki, tak ako dnes? Ideme?" - uisťovala som sa, či si náš plán nezmenil. Zmenil. "Alex, je mi to veľmi ľúto, ale ja dnes vážne nemôžem. V orchestri vypadla jedna huslistka. Musím ju zastúpiť. Naozaj ma to mrzí." - ospravedlňovala sa. "Jasné, chápem. Veď aj tak si pre mňa spravila viac ako som čakala. Ďakujem a uži si vystúpenie. Kde to vlastne hráš?" "Ale prosím ťa, hráme kostolné skladby priamo biskupovi. Dobre vieš, ako milujem tento štýl. Radšej by som bola s tebou. Máme to v jednom z trnavských kostolov. Ešte mi za to ani nezaplatia. Aspoň, že mám cestu zadarmo a prehliadku Trnavy. Ale mám to premyslené. Ak ma naštvú, pôjdem niekam do centra hrať na ulicu. Možno si zarobím. A vlastne, ty ako? Maťo sa ti ozval? Zvládne ísť na ten koncert aj bezo mňa?"
"Tak to máš skvelé vyhliadky na dnešný deň. Mne sa Maťo neozval. Iba mi napísal esemesku, že prepáč. Nepochopila som ho. Rozmýšľam, že sa stanem pravou haricefkou. Že ho proste budem brať len ako speváka, ktorého mám rada. A skúsim sa dnes dohodnúť s nejakými haricefkami, ktoré idú na koncert, či by sme sa nestretli." "No dobre, tak ja na teba myslím, aj ty mysli na mňa. Už musím končiť. Utekám na skúšku a potom do tej Trnavy." - lúčila sa. "Dobre moja, papa. Ozvi sa mi, keď budeš v Blave." Zložila som a sadla si na gauč. Po chvíli som sa postavila a šla do kuchyne. Vyhnal ma hlad. Otvorila som chladničku a zistila som, že v nej nič nie je. Iba jeden tanier prikrytý servítkou. Vytiahla som ho. Vzala som si toastík do ruky a s chuťou som sa zakusla. Druhý som aj s tanierom pichla do mikrovlnky na minútku. Nech sa mi tá nutelka fajne roztopí v chlebíčku. Najedla som sa, dopriala som si hodinku vo vani. Snažila som sa veľmi nepremýšľať nad včerajškom. Teda skôr som myslela na to, aké to bolo krásne, pokým neodišiel. Každý jeden bozk a každý dotyk som v myšlienkach prežívala znova a znova. Po kúpeli som si sadla s notebookom na gauč a zapla som sa na FB. Nič nové. Bývala spolužiačka Patrícia sa rozišla s jej priateľom, s ktorým chodila 3 roky. A dala sa dokopy s o dva roky mladším uchom. Kamoška Molly Johnson z L.A. si kúpila nového psa. Bývalý telocvikár, pán Marček sa snaží prestať fajčiť. Už aj pri jeho priezvisku si spomeniem akosi cez Marečka na Maťa. Osud mi chce zrejme niečo naznačiť. Išla som na Harichovu fanpage. Všimla som si tam akési baby, ako sa tešia na dnešný koncert.
Kajka Haricefka Kusková: aaaa už len 5 hodín do koncertu. Kto ide? Nech dá like.
SašenQa Bílá: ahooj. Aj ja idem... Len nemám s kým :D :D mohla by som sa pridať? :D :P
Kajka Haricefka Kusková: jasné, pridaj si ma do priateľov. ;) a dohodneme sa.
Pridala som si ju teda do priateľov. Na vysvetlenie - SašenQa Bílá je môj vymyslený profil. SašenQa, pretože som Saša. A Bílá, má to taký skrytý význam. Ale hlavne preto, že s Luckou Bílou sme menovkyne. Ona je tiež Zaňáková. Je to iba čistá náhoda, ale som rada, že sa volám tak, ako sa volám. Okrem toho, Lucie Bíla je pre mňa najúžasnejšia speváčka v dejinách všetkých speváčok v celom Česku aj na Slovensku. Rada by som sa s ňou niekedy stretla. Asi s Nikki podnikneme cestu do nejakého zaujímavého mesta, kde sme ešte neboli a pôjdeme na koncert. S Kajou sme si super pokecali a dohodli sme sa, že sa stretneme pred Auparkom o 14:00. Pozrela som na hodinky. Ukazovali 12:00. No najvyšší čas sa chystať. Išla som sa obliecť. Počasie mi veľmi neprialo, a tak som si obliekla bledé rifle a čierne tričko s nápisom FUCK THIS DAY. Milujem veci s nápismi. Tak dokážem dať najavo, čo si myslím aj bez zbytočných slov. Vlasy som si nechala rozpustené, iba som ich trocha prečesala. Nacapkala som si na tvár veľmi decentne make-up. Na očné tiene zabudni! Povedala som si. Dala som si len vode odolnú špirálu, pre vysokú pravdepodobnosť záchvatu plaču.

Kam dál